„Nemôže počítač môjmu dieťaťu poškodiť mozog?“ „Koľko času je ešte v poriadku?“ „A čo ak hry naopak rozvíjajú jeho myslenie?“

Videohry sú dnes prirodzenou súčasťou detstva. Rodičia sa však často stretávajú s protichodnými informáciami – od tvrdení, že hry ničia pozornosť a mozog, až po presvedčenie, že rozvíjajú inteligenciu.

Vedecké poznatky sú podstatne komplexnejšie. Súčasný výskum nepodporuje ani tvrdenie, že videohry detský mozog automaticky poškodzujú, ani predstavu, že čím viac dieťa hrá, tým viac ho rozvíja. Dôležité je najmä čo dieťa hrá, ako dlho, v akom veku a čo hranie v jeho živote nahrádza.

Čo sa deje v detskom mozgu?

Detský mozog je plastický – prispôsobuje sa skúsenostiam a činnostiam, ktorým sa dieťa pravidelne venuje. To platí pre šport, hudbu, čítanie, učenie aj videohry.

Štúdia Takeuchiho a kol. sledovala 240 detí a adolescentov pomocou difúzneho MRI. Výskumníci našli súvislosti medzi množstvom hrania a mikroštruktúrnymi charakteristikami viacerých oblastí mozgu vrátane hipokampu, bazálnych ganglií, prefrontálnej kôry a talamu. Časť detí bola sledovaná aj pozdĺžne približne tri roky.

Dôležité však je, že táto štúdia nedokazuje, že hry „poškodzujú mozog“. Ukazuje súvislosti medzi hraním a charakteristikami mozgu. Pri takomto výskume nemôžeme automaticky povedať, že zistenú zmenu spôsobilo práve hranie. To je rozdiel medzi koreláciou a príčinou, ktorý je pri téme videohier mimoriadne dôležitý.

Môžu hry niektoré schopnosti aj rozvíjať?

Áno. Videohry môžu vyžadovať rýchle rozhodovanie, sledovanie viacerých podnetov, pracovnú pamäť, priestorovú orientáciu či kontrolu impulzívnych reakcií.

Štúdia Chaaraniho a kol. využívajúca údaje z veľkej štúdie ABCD skúmala deti vo veku 9–10 rokov a pomocou kognitívnych testov a fMRI sledovala súvislosti medzi hraním a kognitívnym výkonom. Výsledky naznačili rozdiely v pracovnej pamäti a inhibičnej kontrole a tiež v aktivácii niektorých mozgových oblastí.

Výsledky však treba interpretovať opatrne. Išlo o pozorovaciu štúdiu, takže nemožno povedať, že hranie spôsobilo lepší výkon. Navyše pôvodná publikácia bola v roku 2023 stiahnutá a nahradená opravenou verziou, pretože sa v pôvodnej analýze nachádzali chyby.

Čo ukazuje najnovší výskum?

Najširší pohľad prináša systematická review a metaanalýza Zhaoho a kol., ktorá zahŕňala 133 štúdií, 269 efektov a 14 245 účastníkov. Výsledky ukázali malú, ale štatisticky významnú pozitívnu súvislosť medzi hraním videohier a viacerými kognitívnymi schopnosťami – najmä pamäťou, priestorovými schopnosťami, vizuálnou pozornosťou a kognitívnou kontrolou.

To však neznamená, že videohry zvyšujú inteligenciu alebo že dieťa by malo hrať viac. Efekty boli malé a väčšina zahrnutých štúdií mala strednú metodologickú kvalitu. Preto je namieste opatrnosť pri tvrdeniach typu „videohry rozvíjajú mozog“.

Kedy môže byť hranie problémom?

Najväčším rizikom nemusí byť samotná videohra, ale to, čo kvôli nej dieťa prestáva robiť. Ak dieťa hrá, ale zároveň dostatočne spí, chodí do školy, hýbe sa, stretáva sa s kamarátmi a venuje sa aj iným aktivitám, je to úplne iná situácia ako v prípade dieťaťa, ktoré kvôli hraniu pravidelne odkladá spánok, povinnosti, pohyb alebo sociálny kontakt.

Pre rodiča je preto možno užitočnejšia otázka:

„Čo moje dieťa kvôli hraniu stráca?“

Nie iba: „Koľko hodín denne hrá?“

Nie je hra ako hra

Minecraft, strategická hra, športová hra, logická hra či rýchla kompetitívna hra vytvárajú úplne odlišné podmienky. Niektoré hry podporujú plánovanie a riešenie problémov, iné rýchle vizuálne rozhodovanie alebo spoluprácu. Iné sú postavené na neustálom systéme odmien, levelovania a návratu do hry. Preto je pri hodnotení hrania dôležité poznať nielen čas, ale aj obsah a mechanizmus konkrétnej hry.

Na čo by si mal rodič dávať pozor?

Samotný hnev pri vypnutí hry ešte nemusí znamenať problém. Dôležitý je dlhodobejší obraz. Sporné môže byť najmä vtedy, keď:

Vtedy už nejde iba o otázku času pri obrazovke. Dôležitá je funkcia, ktorú hranie v živote dieťaťa plní.

Čo teda odporučiť rodičom?

Nie je potrebné pozerať sa na videohry ako na nepriateľa. Rovnako však nie je vhodné považovať ich za automatický nástroj rozvoja mozgu. Oveľa rozumnejší prístup je vytvárať rovnováhu. Dieťa potrebuje spánok, pohyb, učenie, osobné vzťahy, tvorivosť, voľnú hru aj čas bez obrazovky. Videohra môže byť jednou zo súčastí jeho voľného času – nemala by však vytlačiť všetko ostatné.

Záverečná otázka pre rodiča

Namiesto otázky „Sú počítačové hry dobré alebo zlé?“ skúsme položiť inú: „Aké miesto majú počítačové hry v živote môjho dieťaťa?“

Ak dieťa dokáže hru vypnúť, dostatočne spí, zvláda školu, hýbe sa, má kamarátov a venuje sa aj iným činnostiam, samotné hranie nemusí byť dôvodom na obavy. Ak však hranie postupne začína riadiť jeho deň, vzťahy a náladu, je čas spozornieť.

Videohra teda nemusí byť nepriateľ. Ale nemala by sa stať hlavným režisérom detstva.

Zdroje