Predstavte si, že večer zostanete doma. Otvoríte sociálne siete a vidíte priateľov na večierku, kolegu na konferencii, známu na dovolenke. Objaví sa nepríjemný pocit: „Niečo mi uniká.“ Možno ste pritom pôvodne ani nikam nechceli ísť.

FOMO (Fear of Missing Out) sa zvyčajne opisuje ako strach, že ostatní práve prežívajú niečo hodnotné, pri čom my nie sme. Často sa spája so sociálnymi sieťami, neustálou potrebou byť informovaný a obavou, že nám unikne dôležitá príležitosť.

Psychoanalytický pohľad však kladie inú otázku: Čo pre nás vlastne znamená nebyť pri tom? A ešte hlbšie: Čo ak sa za strachom, že nám niečo uniká, skrýva obava, že strácame sami seba?

Práve touto otázkou sa zaoberá Erik Antonio Romero Núñez vo svojej práci Cuando el que falta es uno: una lectura psicoanalítica del concepto FOMO, publikovanej v roku 2025 v Revista de Psicoanálisis. Autor interpretuje FOMO prostredníctvom Freudovej koncepcie úzkosti, Super-ega, primárnej scény a Mahlerovej teórie separácie-individuácie. Svoje úvahy ilustruje dvoma klinickými prípadmi.

Keď nestačí život prežívať

Jednou z kľúčových tém článku je nadmerná sebapožiadavka. Človek nechce iba žiť. Chce žiť naplno. Nechce iba pracovať. Chce využiť svoj potenciál na maximum. Nechce iba oddychovať. Chce mať istotu, že svoj čas využíva správne.

Rozdiel môže byť nenápadný:

„Chcem si dnešný deň užiť.“

sa môže zmeniť na: „Musím si ho užiť naplno.“

Podľa Romero Núñeza môže byť táto vnútorná požiadavka spojená s fungovaním Super-ega – s vnútorným hlasom, ktorý človeka hodnotí a požaduje od neho viac. Potom už nejde iba o to, čo robíme. Začneme hodnotiť, či to robíme dostatočne dobre. Dokonca aj oddych.

„Užívam si to dostatočne?“

Autor tento mechanizmus ilustruje prípadom mladého pacienta, ktorý prežíva úzkosť pred koncom prázdnin. Nejde iba o návrat do školy. Trápi ho predstava, že prázdniny nevyužil dostatočne. Dokonca pri aktivitách, ktoré má rád, premýšľa, či si ich užíva tak ako predtým a či mu úzkosť nebráni „žiť naplno“.

Vzniká paradox. Človek už nie je iba v zážitku. Začne pozorovať sám seba: Baví ma to? Baví ma to dosť? Prečo sa nebavím viac? Z príjemnej skúsenosti sa tak môže stať ďalšia skúška.

Nemožný ideál

Ak chceme využiť každú príležitosť, ideálnym riešením FOMO by bolo byť všade. Zažiť všetko. Nič neprepásť. Byť produktívny, úspešný, spoločenský a zároveň spokojný.

Lenže človek nemôže byť všade. Nemôžeme zažiť všetko. Každá voľba zároveň znamená, že sme si niečo iné nevybrali. A práve toto môže byť psychicky náročné. Ak sa človek príliš stotožní s predstavou, že musí využiť každú možnosť, obyčajná ľudská hranica – že nemôžeme mať všetko – môže začať pôsobiť ako osobné zlyhanie. Potom sa objavujú myšlienky:

„Nie som dosť dobrý.“

alebo: „Mal by som robiť viac.“

FOMO tak nemusí znamenať iba: „Niečo mi uniká.“ Môže znamenať aj: „Ak mi niečo uniká, niečo to hovorí o mne.“

Keď sú všetci niekde inde

Druhou významnou témou je strach z vylúčenia. Sociálne siete nám umožňujú neustále sledovať, čo robia ostatní. Paradoxne však nemusíme získavať väčšiu blízkosť. Môžeme získavať predovšetkým prehľad o tom, kde práve nie sme. Vidíme scénu. Vieme, že sa odohráva. Vidíme, že ostatní sú jej súčasťou. A my sme mimo.

Romero Núñez túto skúsenosť prepája s psychoanalytickým konceptom primárnej scény – s pozíciou človeka, ktorý sleduje intenzívnu scénu odohrávajúcu sa mimo neho. To môže pripomínať skúsenosť sociálnych sietí: Sledujem, čo sa deje. Ale zároveň: Chcem tam byť.

Vtedy už nejde iba o konkrétny večierok či dovolenku. Ide o otázku: „Aké miesto mám medzi druhými?“ Možno sa pri FOMO nebojíme iba toho, že niečo stratíme. Možno sa niekedy bojíme, že stratíme sami seba.

Namiesto návodu iná otázka

Psychoanalytický pohľad nám neponúka jednoduchý návod, ako FOMO odstrániť. Ponúka inú otázku. Keď človek hovorí: „Bojím sa, že mi niečo unikne,“ môžeme sa pýtať: „Čo konkrétne by vám uniklo?“ A potom: „Čo by to znamenalo o vás, keby ste tam neboli?“

Možno je pre niekoho FOMO predovšetkým dôsledkom porovnávania. Pre iného môže súvisieť s vysokou sebapožiadavkou, strachom z odmietnutia alebo potrebou patriť. Psychoanalýza však otvára ešte hlbšiu otázku: „Kto som, keď nie som tam, kde sú ostatní?“

Možno psychická sloboda nespočíva v tom, že nič nezmeškáme. Možno spočíva v schopnosti zniesť, že niečo zmeškáme, pretože sme si vybrali niečo iné. A práve vtedy sa môže objaviť priestor pre otázku, ktorá je v ére neustáleho porovnávania čoraz dôležitejšia: Čo vlastne chcem ja?

Zdroj